Cirkev - katolícka, ani žiadna iná - nebola organizátorom tohto pochodu. Nájsť na webstránke položku "organizátori" nebude také ťažké. Zdanie, samozrejme, môže klamať - v dave ste si mohli všimnúť rehoľné sestričky, kňazov, transparenty o Bohu a Panne Márii, aj vo farských oznamoch bola pozvánka... Ale Cirkev na tejto akcii oficiálne neparticipovala. Že myšlienku ochrany života zastávajú najmä veriaci, je realita - a ja musím dodať, že smutná realita, pretože práve ochrana života je jedna z mála vecí, na ktorých sa podľa mňa dokážeme všetci zhodnúť - veriaci, či neveriaci.
Myšlienka ochrany života. Čo to vlastne je? Za čo títo ľudia pochodovali? Úplne na začiatok si musíme uvedomiť, že názory jednotlivcov v dave a názor davu, keď sa mám poeticky vyjadriť, nie sú totožné. Preto video, ktoré prinieslo SME, môžeme označiť za pravdivé v tom zmysle, že oslovení jednotlivci svoj názor majú. Ten však nemusí korešpondovať - a podľa mňa ani nekorešponduje - s oficiálnou rétorikou pochodu. Prečítajte si napríklad výzvu Bratislavy za život. Myslím, že túto výzvu by ste mohli s kľudným svedomím podpísať:
Že nás mrzí, že sa na Slovensku vykonávajú umelé potraty? A koho nie - všetci sa zhodneme na tom, že keby nemuseli byť, bolo by to lepšie. Že chceme, aby sa štát angažoval v konkrétnej pomoci tehotným ženám v núdzi? Dopekla, áno, to chceme a rovnako s nami to podľa mňa chcete aj Vy. Že chceme spoločnosť, v ktorej si budeme ctiť dôstojnosť každého človeka rovnako - áno, to chceme a to chce opäť každý, možno okrem pár náckov na úrade BBSK a okolí.
Nestrieľam do vetra. Vedú ma k tomu Vaše slová: „Umelých potratov na Slovensku minulý rok opäť ubudlo a to je veľmi dobrá správa pre všetkých rodičov a deti. Môže to byť ešte lepšie." Súhlasím, môže. Preto som v nedeľu za toto zlepšenie pochodoval.
Áno, je skutočne smutné, že takejto podpory sa v médiách ani v občianskej spoločnosti nedostáva iným problémom, ktoré rodiny a menovite matky prežívajú a častokrát sa môžu zdať radikálnejšie a bolestivejšie, ako potraty. S týmto súhlasím a želám si, aby sa spolky, ktoré sa venujú týmto problémom, prebúdzali k životu a podnecovali v každom z nás chuť participovať na riešení týchto, aj iných spoločenských problémov. Lebo štát môže pomôcť - len ho k tomu musíme „prinútiť" svojou aktivitou.
Čo sa týka Vášho príbehu - len pár slov, pretože či chcete, alebo nie, s Bratislavou za život to nesúvisí. Súhlasím s Vami. Ľudia s partnermi rovnakého pohlavia by mali mať zabezpečené také práva, aby sa smutné príbehy ako ten, ktorý ste načrtli, stávať vôbec nemuseli.
Pán Hvorecký! Obaja sme presvedčení, že za práva žien majú bojovať aj muži. Rovnako za práva chudobných, slabých, utláčaných, bezbranných a - áno - aj nenarodených máme bojovať všetci rovnako. Bez rozdielu pohlavia, veku, náboženstva a politického presvedčenia. Nikto z nás nie je Boh. Nie sme dokonalí a našťastie si to, dúfajme, uvedomujeme. Nechceme stavať barikády, ani na jednej, ani na druhej strane. Snažíme sa len hovoriť a konať to, čo úprimne považujeme za správne, uvedomujúc si dôležitosť toho, čo robíme, no zároveň vystupujúc s obdivom a rešpektom voči inému názoru. Verím, že v tom sa zhodneme.
P.S.: Ak Vám tieto riadky stáli za prečítanie, poteším sa, ak Vám budú stáť aj za krátku odpoveď.
