Prvý problém je, že slová neznamenajú nutne to, čo si myslíme. Plesnivé slovenské vlaky sa volajú sociálna politika zvýhodňovania marginalizovaných skupín, prepustenie mafiána na slobodu sa volá bližšie nešpecifikovaná procesná chyba, ukradnuté milióny sú rozpočtovými dodatkami, vojnoví utečenci sú ekonomickí imigranti. A vražda sa nazýva usmrtením človeka a naopak.
V skutočnosti je však zásadný rozdiel medzi ukončením života, zabitím, smrťou či vraždou. Je chybou tieto pojmy zamieňať a tváriť sa, že označujú to isté.
Pavol Hardoš napísal o tom, prečo potrat skutočne nie je vraždou. Berie si na pomoc náboženský gýč, slávnu pro-choice esej, údajný morálny paradox aj rozdiel medzi sexom a plodením detí. Podľa mňa sa mýli vo všetkých štyroch bodoch, v tomto článku však rozoberiem “iba” slávnu pro-choice esej a údajný morálny paradox. O náboženskom gýči a plodení detí niekedy inokedy :)
Dieťa ako huslista
Slávny článok Judith Jarvis Thomson hovorí o tehotenstve a potrate s pomocou viacerých analógií. Najslávnejšia je analógia s huslistom. Zaujímavé je, že Thomson tiež vychádza z premisy, že plod je plnohodnotný človek a snaží sa potrat obhájiť napriek tomu:
“Ak vás unesie spolok fanúšikov klasickej hudby a pripojí váš krvný obeh k husľovému virtuózovi, ktorého zriedkavá krvná choroba potrebuje akurát vaše obličky a deväť mesiacov na jej vyčistenie, neznamená to, že nemáte právo sa odpojiť a odísť. Aj vy, aj huslista v tom môžete byť nevinne, huslista určite umrie, ale napriek tomu vás nikto nemôže nútiť byť deväť mesiacov osobným dialyzačným otrokom v mene ochrany niečieho života,” píše Hardoš. A má absolútnu pravdu. Neexistuje morálny imperatív, ktorý by nás prinútil zostať na huslistu napojený.
Akurát, že to s potratom nemá nič spoločné.
Existuje v živote také prapodivné rozlíšenie, a síce medzi úmyslom a vedľajším efektom. Koho zaujíma viac, prečítajte si tento text, prípadne mi napíšte a pošlem vám ďalšie články. Úprimne si myslím, že hoci len poctivé precítenie tejto filozofickej dištinkcie by ukončilo mnohé naše nezmyselné debatovanie.
V prípade potratu totiž zabíjam plod vo svojej maternici. Je mojim cieľom nepokračovať v tehotenstve, čo vyžaduje odstránenie plodu (ak platí premisa, že je plod človekom, tak si môj cieľ vyžaduje vraždu).
Pri analógii s huslistom sa v mojom zamýšľanom skutku nikde smrť huslistu nenachádza, hoc´ aj bude hneď nasledovať. Ako je to možné? Jednoducho. Mojim cieľom je oslobodenie sa z postele, aby som bol opäť slobodný. K tomu používam ako prostriedok odpojenie káblov, ktoré ma viažu k cudziemu človeku. Jeho smrť predvídam, ale je to nechcený (dúfajme) a nezamýšľaný vedľajší efekt môjho činu.
Pre potešenie a lepšie pochopenie som nakreslil aj obrázok :)
Cieľ a jeho prostriedky sú nami zamýšľané, vedľajšie efekty nie, i keď niektoré môžeme predvídať. Zemiak ako bonus
Samozrejme, existujú prípady, kedy akceptovať smrť druhého človeka nie je správne. Pokiaľ by nás k huslistovi pripútali len na hodinu, asi by sme ťažšie hľadali dôvod, pre ktorý sa nám oplatí sledovať smrť druhého človeka, hoci mu ju neprajeme a nespôsobujeme ju priamo.
Čo my všetci bigotní katolíci (a kopa iných, ale to je jedno) hovoríme je, že jednak je rozdiel medzi prostriedkom a vedľajším efektom a jednak, že záleží nielen na výsledku, ale aj na úmysle človeka. Z tejto vety sa dobre robia žarty, verím, že v diskusii si poslúžite. Ale v skutočnosti je to jediná konzistentná odpoveď na rôzne prípady, keď život človeka skončí, často aj našou vinou.
Ak neexistuje nič také, ako vedľajší efekt, od huslistu sa odpojiť nemôžeme. Išlo by totiž o vraždu – o úmyselné zabitie nevinného človeka. Ako pri potrate. Lenže odpojením sa od prístrojov nezamýšľane nutne huslistovu smrť – i keď za odpojením bude nasledovať.
Čiže, ako píše Pavol Hardoš “Ak nechce (človek) úplne poprieť slobodu jednotlivca alebo dokonca dospieť k záveru, že treba povinne odoberať orgány zdravým a prerozdeľovať ich chorým, musí pripustiť, že existujú situácie, keď je ukončenie života morálne legitímne.”
Áno, existujú také situácie, pretože nie vždy je ukončenie života druhého človeka zamýšlané a želané (ako pri sebaobrane). Niekedy ale priamo zamýšľané je -pretože je buď priamo cieľom, alebo tvorí nevyhnutnú súčasť cesty k cieľu – a preto je, použijúc autorov slovník, morálne nelegitímne.
Ak je výsledok jediné, čo sa počíta, tak veľa lekárov sú masoví vrahovia (aj tu mi napadol kameňák, hádajte, aký), pretože pod ich rukami chybnou diagnózou alebo chybným rezom skalpela umrelo množstvo ľudí. Napriek tomu takýto lekár môže byť najlepším odborníkom na planéte a do jeho rúk by sa všetci radi zverili.
Ak je ale mojim úmyslom smrť druhého človeka, jedná sa o vraždu a zo mňa robí vraha.
Ty blázon, veď žena nechce svoje dieťa zabiť. Ale nemá inú možnosť
Hranica medzi tým, čo je môj úmysel (a teda súčasť môjho cieľa), a čo je akceptovaný vedľajší efekt, môže byť dosť tenká. Vedel by som vám rozprávať o onakvejších “prípadových štúdiách,” no o tom inokedy.
V našom prípade totiž existuje ľahké rozlíšenie. Ak je nejaký čiastkový cieľ/prostriedok (v tomto prípade smrť dieťaťa) nevyhnutný pre dosiahnutie môjho konečného cieľa (nebyť viac tehotná), nutne ho musím zamýšľať, nech sa aj postavím na hlavu. Dieťa musia rozdrviť a vycucať, inak som svoj cieľ nesplnila. Ak pre dosiahnutie cieľa skutok potrebný nie je, ide o vedľajší efekt, ktorý súčasťou môjho úmyslu nie je (post-potratový traumatický šok je vedľajší efekt potratu. Hoci je veľká šanca, že nastane, v nijakom prípade ho nezamýšľam a keď sa zázrakom neobjaví, budem o to šťastnejšia).
Skúška správnosti: Ak sa potrat nepodarí a dieťa zostane živé v mojej maternici, svoj cieľ som nesplnila.
Každý čin spôsobuje milión vedľajších efektov. Také, o ktorých dopredu vieme, musíme brať do úvahy, podstatné ale je, že ak nenastanú, náš úspech a splnený cieľ to nijako neovplyvní.
Rovnako, ak by zázrakom huslista prežil – napríklad by sme zistili, že spolok milovníkov husľovej hudby sa chcel dotyčnému pomstiť, pretože tri roky nezaplatil členský poplatok a všetko si iba vymysleli – vôbec by neplatilo, že náš cieľ bol nesplnený. Práve naopak, svoj cieľ – vyslobodiť sa – sme úspešne splnili a ešte aj môžeme ísť s huslistom na pivo.
Bigotná poznámka na záver
Filozofické argumenty nemajú miesto pre pocity, dojmy – a preto ich nikto nečíta. Keď po sebe čítam to, čo som práve napísal, aj sám sebe zniem ako bezcitný chruňo.
Je mi jasné, že aj keď priniesť na svet nového človeka je veľký zázrak, nie je to žiadna sranda (a nie, ani kresťania to nezvládajú dobre). Ani ženy nie sú len “stroje na rodenie detí,” ani my kresťania nie sme zakomplexovaní, osprostení, sfanatizovaní. Teda, nie viac ako ostatní :)
Práve preto, že každý vie, že tehotenstvo nie je žiadna sranda, boli na Pochode viaceré organizácie, ktoré tehotným ženám ponúkajú pomocnú ruku v najrôznejších prípadoch. Pozrite si ich na tejto stránke a pozrite si aj tento projekt.
A aby sme skončili na veselšiu nôtu, mám skvelú správu. Každy z nás môže napomôcť tomu, aby najbližší rok už Pochod za život skutočne nemusel byť o potratoch – stačí horeuvedené linky zdieľať ženám vo vašom okolí, o ktorých viete, že to potrebujú.
A predsa len mi nedá na záver si rypnúť: ochrana nenarodených detí je vraj náboženský gýč. Skúste si schválne v texte vyhľadať, koľkokrát náboženstvo spomínam ;-)
