Tatarkovo dielo O vládcovi Figurovi, hoc´ aj svojim obsahom zasahuje všeobecne, predsa len je to dielo silno zviazané s dobovým kontextom - krutosťou kvázikomunistického útlaku. Práve prihliadajúc na vtedajšiu spoločenskú situáciu si viem Tatarkovo tvrdenie veľmi dobre zdôvodniť. Totižto komunistický režim, v roku 1963, kedy bolo dielo vydané, bol pri moci už pekných pár rokov a mal za sebou krutosti obmedzovania osobnej slobody, cenzúry, kolektivizácie, násilných vysťahovaní, Milady Horákovej a tisícov ďalších nenápadných hrdinov - hoci vtedy boli pre režim len až priveľmi nápadní nonkonformisti.
Kto bol nositeľom tohto útlaku? Nebola to nijaká tajomná, nikým nepoznaná transcendentálna moc, nebol to nijaký tajomný démon odnikiaľ, ktorý by zákerne napádal krajinu, nie. Boli to celkom presne a menovite vtedajší mocní, hodnostári, slovom, elity národa.
Navyše nič nenaznačovalo tomu, že by sa táto mizéria mala vôbec dakedy skončiť. Tu vidím odkaz Tatarkovho Figuru - Aj keď spoločenská zmena tak skoro nepríde, svet môže byť o čosi krajším miestom práve vďaka týmto ľuďom - tým, ktorí neohnú chrbát a nebudú sa báť hájiť to, čomu veria.
Zmenilo sa niečo odvtedy? Na prvý pohľad áno - socializmus je predsa dávno prekonaný, štvrtý článok ústavy vypustený a zabudnutý, cenzúra zrušená, sloboda vynesená na piedestál. No napriek tomu jedna vec ostala - kto z nás je dnes hrdý na svojich politických predstaviteľov? Kto z nás pri rodinnom stole pripíja na túto krajinu, kto z nás by venoval politikovi časť svojich úspor na kampaň? Len málokto z nás, a väčšinou nie z presvedčenia, lež z chladnej vypočítavosti.
Niet sa ani čomu čudovať. Verejný život na Slovensku skutočne trpí vážnymi chorobami, na čele s korupciou, ktoré ho rozožierajú a pomaly, no o to istejšie zabíjajú a odnášajú na smetisko dejín. Je to čudné, no akoby sme my - inak skvelý, cnostný národ - mali talent na voľbu chrapúňov a na - celkom iste nezamýšľané - pohŕdanie cnostnými ľuďmi. Avšak nie je na tom nič zvláštne.
Ono totižto, hoci revolúciu máme vraj dávno za sebou, tá zásadná revolúcia - revolúcia v našom vnútri - zdá sa, neprebehla. Slovák teraz sa hodnotovo poväčšine nijako nelíši od Slováka spred niekoľkých desaťročí.
Nasledujúce vety budú bolieť. Ale je tomu, bohužiaľ, tak - väčšina Slovákov je stále lenivá. Neschopná čokoľvek zmeniť. NECHCEJÚCA čokoľvek zmeniť - veď vždy je ľahšie nadávať, ako niečo reálne vykonať. Väčšina Slovákov je závistlivá. Veď vždy je ľahšie závidieť, keď sa niekomu darí, ako posnažiť sa, aby sa darilo aj mne samému, nie je tomu tak? Najjednoduchšie je vyvraždiť sa navzájom.[1] Nikdy sme si nezvykli na zodpovednosť a vládca Chitaurov z filmu The Avengers má nakoniec, zdá sa, pravdu: „Ľudstvo túži po tom, aby bolo ovládané." V našom prípade však nie z akéhosi submisivizmu, ale z pohodlnosti - nadvláda nás totiž zbavuje toľko chcenej a zároveň nenávidenej slobody. „So slobodou prichádza zodpovednosť," ako správne zaznieva v Spider-manovi, a to je niečo, čoho sa väčšina z nás, „hrdých Slovákov," bojí.
„Ľudia si zaslúžia istoty," písalo sa pred časom v každom meste, či dedine na billboardoch a ľudia tomu verili, stále veria, že my ľudia si zaslúžime istoty, len tak, z ničoho nič, nech je o nás postarané, lebo na to máme právo, sme občania a štát sa o nás musí postarať! Neuvedomujeme si, nechceme si uvedomovať to staré známe pravidlo, že rozdelením bohatstva ho neznásobíme. A rovnako to platí o úspechu, šťastí... premennú si môžeme dosadiť, akúkoľvek chceme. Nech naše životy zveľaďuje niekto iný!
Tu však prichádzame k problému. Ak totiž Figurovia z verejného života stále nevymizli, a obyčajní ľudia tiež neoplývajú cnosťou a statočnosťou... Kto nás teda vytrhne z biedy?
A tu, práve tu, na tomto mieste nášho myšlienkového pochodu, je tohtoročná súťažná téza najviac aktuálna, ďaleko viac aktuálnejšia, než kedykoľvek predtým a potom. Pretože je podstatné uvedomiť si jeden fakt, tú krutú a nechcenú pravdu a dôsledky z nej plynúce a síce, že nikdy, nikdy nebudeme mať lepších politikov, lepšie osobnosti verejného života a lepší verejný život samotný, než sme my - navonok, no najmä vo svojom vnútri. Pretože verejný život, to nie je nejaká prapodivná, samostatne existujúca bytosť. To sme my, či už priamo, alebo sprostredkovane.
Preto je fígeľ v tom, že ak túžime po tom, aby sme sa za svojich vládnych predstaviteľov nemuseli hanbiť, ak túžime po tom, aby náš prezident nevyrábal škandály všade, kam odcestuje na zahraničnú cestu, ak túžime po tom, aby štát prestal ľuďom dýchať na krk a namiesto toho im začal v ich úsilí pomáhať, elementárna vec, ktorú musíme zmeniť, ktorú musíme bytostne túžiť zmeniť, sme my sami.
Pretože až keď zmeníme sami seba, a snáď troškou - každý v rámci svojich možností - aj svoje okolie, až keď my, obyčajní ľudia zo všetkých sociálnych, ekonomických a politických vrstiev začneme ctiť pravé hodnoty - pravdu, krásu, dobro - až vtedy sa medzi nami nájdu lídri, ktorí budú hodní toho, aby pred nami stáli a viedli nás, ale nie smerom, ktorý si určia sami - alebo im ho určia ich spriatelené finančné skupiny - lež smerom, na ktorý sme im my, občania, dali mandát.
Parafrázovanými slovami velikána - Svet musia zachrániť obyčajní, statoční ľudia. Až potom ho môžu zachrániť veľkí Figurovia.
[1] TATARKA, D.: Démon Súhlasu, s. 41
